Tatry

Tatry

niektorý vravia že toto je posledné leto? Tak si ho teda treba užiť, aj keby to rovno nebola pravda ;-) 

Začíname v Tatrách. 
Vyrážame, je piatok 15.6, obed a horúco. Nechávame za sebou slnkom zaliatu Bratislavu a ideme za dobrodružstvom. Cieľom je Habovka v Západných Tatrách, predpovede počasia sľubujú slnečné a horúce počasie, dokonca má byť až 33°C, preto s nami nešiel havčák.
Prvá zástavka je v Novom Meste nad Váhom, kde vyzdvihneme zvyšok našej skupiny. Bude to ešte zábavné, dvaja blaváci a štyria moraváci.
Ubytovanie je v trojposchodovom rodinnom dome, kde máme pre seba celé prvé poschodie, horšie je, že hneď pod nami bývajú domáci, takže nemôžeme byť veľmi hluční. Hodíme kockami o izby, dáme prvý štamperl domácej slivovice a plánujeme, kam ráno vyrazíme.

posilnenie na cestu

Ráno sme pripravení, nasadáme do auta, keďže nás je šesť sadám si do kufra. Matúško má dostatočne veľké auto ;-) zmestili by sme sa sem aj dvaja ak nie aj traja. Zaparkujeme v Zverovke na parkovisku, poberieme ruksaky naplnené fľaškami s vodou, nejakým tým jedlom a u niekoho len foťákmi. Ujo čo vyberal za parkovanie, nám poradil skratku cez lesík, aby sme nemuseli kusisko obchádzať po ceste. Keď sa vyhrabeme z lesa ideme po červenej, je to široká asfaltová cesta, ktorá vedie až po Ťatliakovu chatu, teda musím zhodnotiť, že takáto cesta sa my vôbec nepáči. Pečie sem slnko, ešte nie je ani desať hodín a je horúco. My sa z nej odpojíme na modrú a ideme k Roháčskemu vodopádu, tu už vedie lesný chodník, ktorý postupne prechádza v pravý tatranský. Moje kotníkové topánky sa zídu ;-) hlavne pri mojej nemtavosti (možno som ich mala mať obuté aj o dva týždne neskôr aby som nepadla z tých schodov, ale to odbáčam). Vodopád je krásny, voda dopadajúca na kamene príjemne ochladzuje telo.
Osobne už mám dosť a to ešte neviem aký kopec ma čaká, Lukáš si to necháva takticky pre seba. Viem len, že pokračujeme na Roháčske plesá. Prechádzame okolo malého plesa, ktoré má farbu akú v horách nečakám je blankytne modré, pripomína more. Odtiaľto už je vidieť kam sa až treba vyštverať a vôbec sa mi to nepáči. Prvé a aj najväčšie pleso sa nachádza vo výške 1718 metrov nad morom, a odtiaľ kde stojím to vyzerá hrozivo vysoko. Tatry sú skutočne krásne, keďže nestačím s dychom, potrebujem sa každú chvíľku zastavovať a ukľudňovať moje rozbúchané srdiečko, ale mám aspoň dostatok času kochať sa výhľadom. Pozerať sa pod seba na krútiaci sa kamenný chodník končiaci niekde hlboko pod nami v hustom zelenom lese, alebo naopak natočiť tvár dohora k vrcholom na ktorých je stále niekoľko snehových prikrývok.

Pleso je skutočne krásne, slnko sa odráža od chladnej hladiny, na mňa až moc chladnej, aj keď niektorý z nás si tam aj zaplávali, nie že by to nebolo zakázané.
Kľudne sme sa tu natiahli a oddychujeme, je tu skuťočne krásne a tiché prostredie, ak ho práve neruší  o kus ďalej posadená asi 30-členná skupina postarších Čechov ;-)

Na štíte ktorý sa dovysoka týči nad plesom, si Denča všimla kamzíka a Dub ľutuje, že si sebou nezobral statív. Najbližšiu štvrť hodinu sledujeme ako na nás nakúka, Dub poskladá foták, teraz skôr pripomínajúci menšie delo, a ležiac na zemi sa ho snaží odfotiť.
Cestou späť nejdeme rovnakou cestou, vraciame sa okolo ďaľších nižšie položených plies. Cesta týmto smerom je o niečo užšia a precpatejšia. Zídeme až pri Ťatliakovej chate aj tu je chutnučké pleso, Ťatliakove jazero, ktoré hrá rôznymi odtieňmi a je pri ňom čarovne. Na tráve okolo je zopár natiahnutých turistov, ktorý si užívajú slnko. Aj na niektorých z nás (nejdem menovať) sa slnečné lúče skutočne podpísali a spálili čo mohli.
Cesta k autu vedie po tej nevábnej asfaltovej ceste, ktorá nikoho neláka a po pravde poriadne z toho bolí zadok ;-)

Nedeľu si dáme troška oddychovku, a vyrážame do múzeum Oravskej dediny, kam sa dá ísť priamo z Habovky po žltej. Netreba očakávať, že chodníky sú vždy jasné, preto hneď po tom ako odbočíme z hlavnej cesty vyzúvame topánky aby sme prebrodili potok, za ním sa ani nechce veriť, že ideme správne, ale  ideme, keď sa dostaneme na pasienok pod lesom ukáže sa aj nejaká tá značka, po asi pätnástich minutách konečne kráčame lesným chládkom. Dokonca sme našli aj niekoľko hríbov na rannú praženicu. Skanzen nie je veľmi veľký, ale domy sú dobre zariadené, každý predstavuje inú dedinu a iného majiteľa. 

mlyn

Po náročnej prechádzke obydliami našich predkov si pred skanzenom dáme chutné halušky a vyrážame na cestu do Zuberca. Keďže je horúco zídeme z chodníku až k potoku, aby sme sa trocha osviežili. Po nejakej tej chvíli a úvahách, či sa neprebrodíme, čo by nebola podľa mňa až taká sranda, rieka má cez dobré tri metre, našli sme si milú kamennú "pláž", kde sme sa mohli nerušene vrátiť do detských čias. Denča bola fakt mokrá až na kosť, ale pri tých horúčavách to zas až tak nevadilo a po chvíli sme sa zastavili na lúčke, kde sa využil Dubov statív, ktorý sebou ťahal ako celkom praktický sušiak. Zahrali sme si Bang a pokračujeme smerom na chatu. v Zuberci si dáme zmrzlinu a ide sa ďalej.
Ani neviem koho to bol nápad, ale hneď za Zubercom sme sa rozhodli, že naša chata musí byť hneď za kopcom a že si to skrátime :-) do kopca to ešte ako tak ide, ale keď vylezieme na kopec pod nami je pole a dedina až kus za ním. Samozrejme, že nejdeme okolo, prechádzame priamo cez pole, za ním je lúka, vydáme sa priamo cez ňu a tu začína sranda, je to z časti močarina, nohami som po členky v blate, v bote mi žblnká. Treba to brať optimisticky, bahenný kúpeľ zadarmo, ale radšej nechcem vedieť aké malo to bahno zloženie. Konečne na pevnej zemi a pod nami celkom strmí zráz. Aj tu už tradične nejdeme schádzať naokolo, ale pekne priamo. Našťastie sme všetci dorazili v šťastí až na chatu.

Týždeň začíname ležérne, celé doobedie sa len povalujeme a vyspávame. Veľmi sa nikam neponáhľame, slniečko je vysoko na oblohe a všetci sme už čo to chytený, tak mu nejdeme zase ponúkať kožu. Okolo druhej vyrážame do Tiasňav, kde sa prechádza Juráňova dolina s Bobroveckou, je to vraj len 8km dlhý okrúh, na mňa aj to dosť. Z Oravice ideme po červenej, znova po krásnej asfaltovej ceste. Som rada, že tieto cesty sú prístupné aj invalidom, ale mierne to kazí dojem z krás tunajšej prírody, osobne netrepem sa z mesta do hôr na to aby som zase len chodila po asfalte. Stretli sme aj salaš, kde by sa vraj dal kúpiť syr, ale okrem milých psíkov tam nikto nebol. Keď konečne odbočíme z rohorúčenej cesty, na ktorej nás obehlo zopár náklaďákov, ktoré asi stavajú túto cestu aj ďalej, sme už skoro pred tiesňavami. V ústí Juráňovej doliny je príjemne chladno, skaly hádžu tieň a potôčik dochucuje vzduch.
vrátim sa k obrázku, verili by ste, že po tých brvnách, ktoré sú nechané nad potokom kedysi viedla cesta a zvážalo sa po nej drevo?
Neviem či je to tým neskorším časom, alebo tým, že je pondelok, ale okrem nás tu nikto nie je. Aspoň si môžeme vychutnávať žblnkanie potoka a odrazy svetla. Ako končí tiesňava na prechod do Bobroveckej doliny treba zdolať kopec Umrlá, ktorý je "len" 1044 m nad morom. Na vrchole znova zasadneme a dáme Bang, tu konečne stretáme aj nejakých iný ľudí.
A znova sa vraciame po asfaltke, plnej mušiek, človek sa tu cíti ako auto na diaľnici ;-)
Večer sme si na chate zahrali slepú babu, samozrejme, až po tom ako padla tma a po troche vodky. Asi nemusím hovoriť, že je to hra pre deti a my už čo to dupeme, keď sa snažíme behať alebo nebodaj zoskočíme z gauča, z čoho neboli naši domáci veľmi nadšený, ale my sme si užili kopu zábavy. Pre prípad doma to radšej neskúšajte.

Utorok pokračujeme v psychickej príprave na výstup a ideme si užiť do Tatralandie, tých investovaných 19 eur na deň, sa skutočne oplatilo. Vyskúšali sme skoro všetky tobogany, vyrábali sme vlny a užívali sme si v  bublinkách. Niektorý išli na dokonca rýchlosťou až 63 km/h (Lukáš s Matúškom), na tom tobogane na obrázku. Aj keď sa to ide na nafukovačke ten pohľad, keď tam sedím a podomnou nič nie je, je dajme tomu skutočne dosť hustý.
Jediné na čo sa treba asi dopredu pripraviť je, že na nafukovačky si treba počkať a je ich treba skoro na polovicu toboganov, ak nie aj na viac :-) o to sú ale tobogany prudšie a zábavnejšie. A treba dávať pozor kam človek dopadá a kde má ruky a nohy keď sa rúti, inak vznikajú zranenia, napríklad Lukáš si spálil celý lakeť.

tak to sme my

A je tu deň D. Je šesť hodín ráno a my opúšťame chatu. Znova sme v Zverovke na parkovisku a vyrážame k Ťatliakovej chate, po asfalte sa ide oveľa príjemnejšie v rannom chlade, dokonca mám na sebe aj mikinu, teda každú chvíľu ju vyzliekam a znova obliekam, len aby som sa moc nespotila, ale to k tomu asi patrí. Pri chate dáme oddych, ale pri jazierku posedíme len chvíľku, aby sme nestrácali čas, kým slnko zachváti aj túto časť kopca. Od chaty postupujeme kolmo nahor, táto časť kopca je našťastie ešte v tieni, lebo sem ešte nedočiahnu lúče vychádzajúceho slnka, po asi pól hodinke sme v 1690-metrovej výške na Zábrati, po fotení pokračujeme ďalej, aj keď ja som popravde svoj cieľ už dosiahla.

to malé som ja

Pokračujeme po slnkom zaliatom hrebeni až na Rakoň 1876 m nad morom. Tu ľahnem do trávy a odmietam pokračovať, po tom ako my sľúbili pól hodinu pauzu, sa nechám zlomiť. Teraz v pohodlí mojej izby to neľutujem, výhľad bol krásny, ale ako vidieť na priloženej foto zase som šla posledná a najviac to predýchavala, no čo už na toto nie som stavaná. Po dobrej trištvrte hodine som to konečne dokázala, som vo výške 2063 metrov, Volovec, cítim to v pľúcach, v nohách, všade. Bola som úplne zničená ako po prežúrovanej noci, preto som tej fotke radšej ubrala trocha farby, nech to zo mňa až tak nežiari ;-)

Sadnem do trávy za takým výčnelkom, veľkým kameňom, kde našli celkom fajn miestočko kam nefučalo, mali aj na to dosť času kým som sa tam vyhrabala. Všetci svorne papáme pripravené rohlíky a pozeráme na Ostrý Roháč. Vtedy žačne hlodať v niektorých hlavách myšlienka: prečo to neskúsiť? Našťastie nemúsime ísť všetci, idú len Lukáš, Matúško a Miro. Ja si zatiaľ schrupnem, inak vôbec to nie je dobrý nápad, zaspať na takom kopci, ako ak by začalo pršať mal by ma kto zobudiť, ale ja som si spálila len kúsok nohy a k to jednu hánku, tú ktorou som si držala kapucňu, aby mi nesvietilo do tváre. Na úplný vrchol sa síce nedostali, ale boli len kúsok pod ním, tam už totižto začali reťaze a nemali správnu obuv.
Späť sme sa vracali Látanou dolinou, toto bola skutočne lepšia voľba, ako ísť po tej asfaltke. Cesta len postupne klesala a potom sa zanorila do lesíka, kde ani nepieklo slnko. Tam sa šlo fajnovo a ten vzduch, presne takto si predstavujem horské túry.
Vlastne som za túto dovolenku ani nemala bolehlav z čerstvého vzduchu ;-) u mňa celkom úspech.
Na večeru grilujeme pstruha na ktorého sa teším už od víkendu a skutočne sa nám podaril, aj našemu novému kamarátovi Benimu, malému orechovi od susedov chutí. Začína sa prejavovať svalovica a za nič na svete sa mi nechce pohnúť, najhoršie je to asi s cestou do schodov, ak treba náhodou pre niečo skočiť. 

Posledný deň sa spamätávame zo včerajšku a nikam sa nechystáme. Aj keď s Matúškom sme si privstali lebo mu domáci povedal, že na družstve predávajú domáci syr a mlieko a že po siedmej tam už nikto nebude. Tak je štvrť na sedem a ja leziem z postele a závidím Lukášovi, ktorý vedľa mňa ešte hajá. Družstvo je podstatne ďalej ako sme si mysleli a je to dobrá prechádzka, aj keď boľavým svalom dobre padne trocha ich rozhýbať. Konečne sa dovlečieme na opačný koniec dediny, kde je družstvo, všetci na nás kukajú ako na šialencov, niečo také už rok nerobia. Sklamaní sa vraciame späť a k tomu na nás začne pršať. Ako sa vraví, keď sa darí tak sa darí.
Okolo štvrtej sa ideme pozrieť na kopec, čo je za našou chatou na pár hríbov. No les nie je nič moc, práve ho čistia a je tu kopa spílených stromov. Po asi pol hodinke to vzdávame, snažíme sa nejak schádzať, a čo čert nechcel, Dub skočí na vretenicu. Nastáva "mierna" panika, snažíme sa dostať z kopca, diskutujeme zašktené, nezašktrtené, ale našťastie sa dostaneme bez väčších problémov na chatu. Dub sa tvári, že je všetko v pohode a nechce ísť ani do nemocnice, no bol to zaujímavý večer, ale nakoniec to prežil, len mal asi raz takú nohu, ktorá sa postupne začína pokrývať modrinami. Ale o nohu by nemal prísť.

Tak a je piatok a my sadáme do auta a vraciame sa domov, bol to skutočne týždeň plný nezabudnuteľných zážitkov. A syr si musíme kúpiť v jednom z tých stánkov čo sú pri ceste.