Cinque Terre

Ako z názvu vyplýva ide o 5 miest, ktoré patria do chránenej oblasti. Medzi mestečkami sa dá pohybovať vlakom, alebo pešo. Pešo to má menšiu nevýhodu v tom, že cesta vedie po kopci a ku každému mestečku treba z kopčeka zísť, a potom sa späť vrátiť na kopec.
Teraz popíšem dačo o tunajších mestečkách, len niekde sme boli už počas víkendu cez workcamp (Monterosso, Vernazza a Corniglia) a inde zas až po workcampe (La Specia, Levanto, Riomaggiore, Manarola).

La Specia

pláž v Monterosse

Nepatrí do Cinque Terre, ale my tu máme ubytovanie, k najbližšiemu mestečku je to len pár minút. Bývame v Bed&Breakfast v krásnom byte. Nachádza sa neďaleko stanice, a hneď nad trhom a pekárňou, táto časť sa ni páči asi najviac. Niekomu by mohol vadiť hluk, ale mne ani nie. Hneď ako sa ubytujeme, ideme si prezrieť mesto, len tak trocha, aby sme vedeli, kde to vlastne bývame. Okolo druhej nasadíme plavky a vyrazíme do Monterossa. Už to tu trocha poznáme tak vieme, že zo stanice sme hneď na piesočnej pláži a dá sa tu veľmi dobre okúpať. Aj voda je vcelku čistá. My tu chceme stráviť len časť dňa, a preto nechceme platené lehátko, takže musíme zájsť až na neplatenú pláž.

pláž v Levante

Manarola

Sobotu ráno vstanem troška skôr a idem nám kúpiť čerstvé ovocie, zeleninku a pečivo. Úplná idylka. Po raňajkách sa natrieme krémom, oblečieme plavky a ide sa. Z preplneného vlaku vystúpime v Levante. Je to trocha ďalej k moru, ale pláž je krásne piesočnatá. Cestou si ešte kúpime malý slnečníček, aby sme sa úplne nespálili. Na obed si skočíme do najbližšej reštaurácie a dáme si výbornú pizzu. Okolo štvrtej sa poprezliekame a vyberieme sa do Manaroly. Je to malebné mestečko, poukladané na kopci. Od stanice sa k nemu dá dostať podchodom. Úzke uličky zapĺňa vôňa z malých reštaurácií. V klesajúcom slnku je to tu krásne. Je tu jeden krásny malý obchodík, ktoré mu som neodolala. Pani tu predáva rôzne sušené zmesi na špagety, zaváraniny a oleje, aby sme si mohli odniesť kúsok talianskej kuchyne aj domov. Popis na zmesi je dokonca tak dokonalý, že som si vedela uvariť omáčku aj z čerstvých surovín. Chvíľu sa tu potúlame a vyberieme sa späť. Z Manaroly sa dá pešo dostať do Riomaggiore, už je neskoré poobedie tak nám nevadí vyšliapať menší kopec. Z chodníčka je krásny výhľad na more a ochranné pletivo, ktoré tu je aby turistov nezabíjali kamene, je ozdobené zaľúbenými zámkami. Cesta nezaberie ani hodinku a to sa celkom flákame. Lukáš dokonca neodolal schodíkom vedúcim až k vode a skočil si zo skaly do mora.

zalúbené zámky

cestička

Riomaggiore

Ako sme schádzali zo schodov v Riomaggiore, tak sme stretli túto úžasnú mačku tak tu nesmela chýbať ;-)
Na izbe sme si spravili úžasnú taliansku večeru, ktorú sme si vychutnali na našom balkóne. Mocarela, paradajky, olivy, pesto a čerstvé pečivo, ako sladká bodku pár chutných čokoládových guličiek.

Monterosso

Nedeľu už ideme do Milána, ale až na vlak o tretej. Znova zvolíme Monterosso, macko sa ide kúpať a ja si idem pozrieť staré mesto, nie je veľké, ale uličky sú malebné. Od pláže, teda aj od vlakovej stanice sa k nemu dá dostať cez dlhý podchod, za ním je malá pláž a prístav. Vyzeralo to tak, že sem chodia hlavne výletné lode. Je tu kopa obchodov so suvenírmi, ale aj veľa obchodíkov s ručne vyrobenými vecami, tie majú tomu primeranú cenu. Nádherné sú hlavne fialovými kvetinami zdobené ulice, zaliate slnkom, proste romantika.

Vernazza

Vernazza, asi najkrajšie

Vernazza

mestečko, znova hneď od stanice sa dá vyhrabať na kopec a je odtiaľ krásny výhľad, len sa pri tom troška zapotíte. Špecifikou mestečka je akoby uzavretý prístav, ako je vidieť na fotke a pre Cinque Terre tak typická kombinácia farieb žlto oranžová. Hneď ako sme zbehli z kopca, sme sa vybrali do prístavu a osviežili sa výbornou zmrzlinou. Na naše pomery je tu zmrzlina hodne drahá, ale kopčeky sú podstatne väčšie a aj zmrzlina chutí výborne. Na chuti jej iste pridala aj krásna atmosféra, sadli sme si na mólo a pozorovali sme húpajúce sa loďky. O tom, že bola skutočne veľká svedčí aj fakt, že Olga ju ani nevedela dojesť.
My sme sa tu aj kúpali, ale voda nie je príliš čistá, predsa len je to prístav. A nie je sa tu ani kde skovať pred slnkom. Kúpať sa dá aj mimo prístav, ale my sme tam už nešli. Z móla sa dá po rebríku zostúpiť rovno do mora, ja osobne som si netrúfala rozhorúčená rovno vliezť do chladnej vody, ak tam nemám ani náhodou šancu dočiahnuť na dno a jediná cesta von je znova po tom isto rebríku ;-)
Mestečko je vskutku pekné, z vlakovej stanice vedie široká ulica priamo do už spomínaného prístavu. Ulica je možno široká, ale je tu kopa ľudí a nedá sa tu pohnúť.

Corniglia

Corniglia

Posledné z mestečiek sa nachádza na kopci, sú dve možnosti ako sa do neho zo stanice dostať. Po svojich alebo autobusom, my sme šli po svojich, aj preto že autobus sme zbadali až keď už sme boli v mestečku. Inak ak nemáte problém so schodami, tak je lepšie ísť zo stanice užšou ulicou, proste pôjdete po hlavnej ulici a hneď ako uvidíte odbočku naľavo treba ísť na ňu. My sme šli po hlavnej ceste a poriadne sme sa našliapali. Po schodoch je to o kusisko bližšie.
Keď sa teda konečne dostaneme do mestečka sme statočne spotený ;-) ale úzke uličky príjemne chladia. V nich sedia postaršie dámy na stoličkách a divoko gestikulujúc si niečo hovoria, je na ne skutočne milý pohľad. Je tu zopár reštaurácií a niekoľko obchodíkov s potravinami, tuším sme šli okolo jedného či dvoch obchodov so suvenírmi, nie že by mi to chýbalo ;-)
Na terase nad morom sledujeme západ slnka, je to tu veľmi pekné, už sa asi opakujem, ale stálo za to vyšliapať si to až sem. Vietor príjemne rozvieva vlasy a prináša nádhernú sviežu vôňu mora...

Genova

Janov je krásne a útulné mesto, jeho zaujímavosťou sú ulice patriace do UNESCO a nad každou z nich visí plagát, aby na to upozornil.

Piazza de Ferrari

Ako som už písala, sme tu len na skok z workcampu a máme len zopár hodín, na to si to tu prezrieť. Z vlaku vystupujeme v modernejšej časti mesta, a preto musíme prejsť hodný kus, kým dorazíme do centra. Mnou vytvoreného sprievodcu sme samozrejme zabudli v Granare, tak sme si museli poradiť samy. Na naše šťastie, hlavná ulica, myslím tým tá najširšia v okolí, netuším či je hlavná ;-) vedie priamo na Piazza de Ferrari, námestie s nádhernou fontánou, na ktorom je aj turistická mapa, malo by tu byť aj informačné centrum, ale to je zatvorené a nie sú na ňom žiadne otváracie hodiny.

Palazzo Ducale

 Z námestia sa dá jednoducho dostať na ďalšie Piazza Matteotti ktorému dominuje Palazzo Ducale, ktoré bolo dóžovským sídlom. Dnes sa tu nachádzajú rôzne umelecké výstavy. My sme si zakúpili okruh, v ktorom si môžeme prezrieť vnútorné miestnosti, väznicu a hlavnú vežu. Miestnosti sú krásne, znova typická kombinácia mramoru a zlata s drahými látkami a obrazmi.

Než sa dostaneme do väzenia a na vežu, musíme si nasadiť helmy, pretože sú tu celkom nízke stropy. nech si niekto neublíži. Cely sú malé, ale za pozretie stoja, pretože sú tu zachované rôzne maľby z pera odsúdencov, prevažne morské výjavy. Veža nie je veľmi vysoká a okná sú zasklené, takže sa neoplatí moc fotiť, ale je pekne vidno do prístavu a na úzke uličky v okolí.
Vydávame sa smerom k prístavu a nachádzame Duomo di San Lorenzo, krásny chrám, ktorý je na maličkom  námestí. Je čas obeda a my nemáme čas niečo hľadať, preto si kupujeme kebab, síce nič talianske, ale aspoň ho jeme sediac na schodoch s výhľadom na San Lorenza :-) Zostáva nám už len niečo cez dve hodiny, kým sa budeme musieť vybrať na stanicu, a tak sa vyberieme do prístavu, nábrežie je široké, nachádza sa tu morské múzeum a pirátska loď. Zo slnkom zaliateho nábrežia sa ideme ukryť do chladných uličiek. Ako som už spomínala, na najkrajšie a najzachovalejšie ulice upozorňujú plagáty, nie je problém ich nájsť a prezrieť.
V jednej z uličiek narazíme na Palazzo Bianco, je to otvorený palác, tak sa posadíme na nádvorí a ja píšem pohľadnice domov. Nad každým stĺpom na nádvorí je názov nejakého mesta a na poschodie sa dá dostať po širokom schodisku, tam sa dá prejsť po ochodze, ale nedá sa dostať do žiadnych miestností. A pre informáciu je tu aj wc ;-)
Už je pomaly čas ísť na vlak, tak sa ponáhľame na stanicu okolo veľmi pekného parku, ktorý patrí k umeleckému múzeu. Na stanici kupujeme lístok, znova z mašinky, ktoré sú skoro na každej stanici, majú dotykovú obrazovku a anglické menu a za lístok sa dá platiť kartou, takže je to úplne bezproblémové. Ak teda mašina práve funguje. Do vlaku k nám pristupujú ostatný a vraciame sa na workcamp.

Granara

15.7 - 27.7. 2012
Tento rok sme si vybrali znova workcamp, ako už je asi jasné, sme v Taliansku. Hneď ako v Bercete vystúpime z vlaku, čakajú na nás ďalší účastníci. Tento rok to bude hádam zase sranda. Vyrážame dvoma autami do kopcov, náš cieľ je ekologická dedinka Granara. Prvá myšlienka čo mi prebehne hlavou je, že tu by som teda šoférovať nechcela, a to som ešte nezažila cestu smerom dole, vtedy som teda mala naozaj smrť pred očami.

Granario, naše ubytovanie

Vystupujeme pred jednou z budov, a hneď nám ukazujú izby, odľahne mi už len pri tom, že máme posteľ, troška som sa obávala aby to nebolo ako v Srbsku. Večer máme prvé spoločné stretnutie a spoznávam ďalších ľudí, už teraz poznám moje spolubývajúce, na poschodovej posteli som s Turkyňou Özge, na ďalšej sú dve Poľky Ola a Kasia a na poslednej Francúzska Magali a Slovinka Alenka. Máme len jednu líderku Stavroulu, je to grékyňa, ale hovorí výborne po Taliansky a je tu na dlhodobom pobyte. K tunajšiemu osadenstvu, ktoré nám bude zadávať prácu, patrí Stefano, Davide, Kiara, Dareo a ďalší. Ďalšími dobrovoľníkmi sú dve Rusky Margarita a Olga, Švajčiar Olivier, Španiel Antonio a dvaja Taliani Sebastian a Lorenzo. Sú tu aj ďalší mladý Taliani, ktorý nám majú pomáhať s prácou Guiseppe, Marco a Guido.

Clay house

Ráno sú raňajky o 9, po nich sa stretneme a prejdeme sa po okolí a ukážu nám kde čo je a čo bude treba robiť. Okrem toho, kde sú solárne sprchy a suché záchody a žiadajú nás aby sme používali tie, lebo šetria vodu, ktorej tu nie je veľa. Po obede je rozdelenie sa do práci. Treba opraviť stan(je to cirkusantský stan a treba opraviť sedačky a pódium pre nadchádzajúci divadelný festival), opraviť Obelisk (spoločné miesto s ohniskom) a postaviť tu bar, postaviť nové kadibúdky a opraviť solárne sprchy, ako posledné postaviť Clay house, ekologický domček a upraviť tunajšiu zeleninovú záhradku. U mňa je voľba jasná Clay house.
Som rada, že som si vybrala túto prácu a páčila sa mi natoľko, že som pri nej ostala celé dva týždne. Naučila som sa robiť zmes z hliny, slamy, piesku a vody. Z nej sa podľa rôznych pomerov surovín robili tehly, torchis, strow-clay a potom plasterizácia, aby steny boli hladké. A ja som si to všetko vyskúšala :-) nie je nad to byť až za ušami od blata.

1. týždeň výroba tehál

2. týždeň murujem

Prvý týždeň sme formovali tehly, po tom ako je v stroji spracovaná hmota naberie sa z nej do fúrika a z neho sa už rukami robia tehly. Na podložku sa položí drevená forma, do hrsti sa vezme hruda zmesi a celou silou sa hodí do formy. Je potrebne aby v tehle neboli vzduchové bubliny. Za týždeň všetky tehly vyschli, najmä vďaka slniečku a teplému vetríku, je tu dosť veterno, a potom si človek ani neuvedomí, ako silno pečie slnko a nie len raz som si spálila kríže. Druhý týždeň sme z nich mohli už v kľude stavať steny.

výroba hovienok na torchis

srom z Torchis

Torschi bolo veľmi zaujímavé, čo sa výroby týka, najprv sa spravila hmota podobná ako na tehly, a keď bola hotová trebalo do nej ešte ručne zapracovávať dlhšie steblá slamy. Takto hotové hovienka sa formovali už na stenu, na ktorej bola kostra z bambusu. Túto prácu vždy musia robiť dvaja, každý z jednej strany, aby hmota nevypadávala, samozrejme aj pri vkladaní skiel sú potrebné 4 ruky. Tak postupne vznikol pekný strom, cez ktorý krásne prenikali farebné odrazy a maľovali obrázky na stenu. Na obrázku je už vidieť aj naše pekne postavené steny a osadené okná, aj keď cez slnko ho nie je vidieť. Ako okná sme použili staré balkónové dvere, jeden deň som z nich odstraňovala kovové časti, potom sa pekne obrúsili a odstránila sa z nich biela farba. Sklá som potom umývala vínnym octom ;-) ale najzábavnejšia časť bol taliansky štýl osadzovania. Totižto nemajú tu moc radi meter a tak sa všetko robí od oka a to si potom človek zažije srandy s vŕtaním a rezaním latičiek a ich skracovaním, prípadne zháňaním nových, ak sa tie povodne zrezali až moc :-D

po dvoch týždňoch skoro hotový Clay house

Inak je to veľmi šikovná stavba, totižto celá strecha je pokrytá solárnymi panelmi, a vďaka tomu sem nemusíme ťahať žiadne káble, naviac aby sme mohli púšťať všetky potrebné stroje. Keď bola stena už hotová a vyschnutá, začala sa na ňu zvonka nanášať nová vrstva, tentoraz bola plasterizácia zafarbená nabielo a vyformovaná tak, aby tvorila strom.
Na obrázku to ešte nie je poriadne vidno  pretože stena nestihla vyschnúť. Na dom je teraz ešte krajší pohľad a tento strom je vidieť už z diaľky. Hneď za Clay house je vidieť cirkus a kopce, v ktorých sme sa nachádzali.

postavený bar

No moju prácu som už opísala hádam dostatočne, k iným sa vyjadrovať nebudem, lebo som ich nerobila. Macko sa najviac venoval Obelisku a výrobe baru. Celkom sa im to podarilo a my sme tu strávili viacero veľmi príjemných večerov. Až na jeden, keď sme opekali, kedy to Guiseppe prehnal s alkoholom a všetkých nás pooblieval olivovým olejom, pretože si myslel, že je to voda. inak tu podotknem, že Vanish vôbec nefunguje, už som si s nim mikinu prala 5x a nepomohlo :-(

Ešte som neopísala náš pracovný deň. Raňajky boli od 8:30, nástup na prácu o 9:30, potom sa tri hodiny pracovalo, pričom v strede práce sme vždy mali pauzu na ovocie. O 13:00 bol obed a nasledovala siesta až do 15:00 alebo do 16:00, podľa toho ako bol horúci deň. Znova sa pracovalo tri hodinky, a potom o 19:00 alebo o 20:00 bola večera. O jedlo sa vždy starala dvojica, ktorá podľa toho, ktoré jedlo varila tú časť dňa nepracovala. Teda až na raňajky, to sme si museli privstať. Vlastne sme mali takú tabuľku, kde sme sa zapisovali na danú prácu raňajky+riady, obed, riady, večera, riady a nakoniec upratať kúpeľňu a spáliť použité toaletné papiere. Totižto aj tu ako to už v južných krajinách býva, sa nesmel hádzať do záchodu.

kúpanie v rieke

Volný čas sme mohli tráviť ľubovolne, ale vo väčšine len v Granare, sme totižto celkom dosť ďaleko od civilizácie. Ale hneď prvý týždeň sme sa šli po práci okúpať do rieky. Ja som šla autom, lebo som Stavroule pomáhala s jedlom, aby sme sa tam aj navečerali. Pešo to sem trvalo cez hodinu a to smerom z kopca, teda cesta späť trvala ešte o niečo dlhšie. Kým sme so Stavroulou čakali, ja som bola vo vode a nechala sa ožierať malými rybičkami :-) bolo veľmi príjemné schladiť sa po horúcom dni. Ostatné dni sme sa museli uspokojiť len so sprchou, ale taká solárna sprcha vie veľmi príjemne osviežiť. Ale ako som už hovorila, je to veľmi veterno, takže si človek horúčavu nejak extra neuvedomuje.

Deiva Marina

Vernazza

Cez víkend sme boli "vyhnaní" k moru, hovorím vyhnaní, pretože ešte sa mi nestalo, aby leadri povedali, že máme cez víkend odísť a samy sa prestravovať, a niekde prespať. Teda samozrejme to nebolo povinné, ale znelo to tak. Tak sobotu ráno nasadáme so spacákmi do áut a na vlak. Naším cieľom je Deiva Marina, kde je camp, len nevieme či nás ubytujú aj na jednu noc. Našťastie sa podarilo a môžeme si tu rozložiť stany a odložiť veci, jedna noc nás vyšla okolo 13eur, ale tak čo sa dá robiť. Potom už sa len kúpeme, zabávame a prezeráme si mestečká, ktoré patria do oblasti Cinque Terre. Večer strávime v Monterosso, kde ideme aj na diskotéku na nábreží. Len nám ušiel vlak, a preto spíme asi dve hodinky v parku a až potom sa konečne dostaneme do našich stanov, to už pomaly svitá. Neviem či nebolo zbytočné platiť si za ubytovanie ;-)
Ja a Lukáš ráno vrážame do Genovy, teda Janova. Ostatný ostali pri mori až na Olgu, tá si šla pozrieť Pisu. Nedeľu večer sa všetci stretávame vo vlaku a vraciame sa do Granary.

V Granare je poriadna zima, Dario hovorí, že zo soboty na nedeľu sa tu prehnal poriadny dážď, je dobre, že sme piatok preniesli všetky tehly dovnútra. Ochladilo sa natoľko, že pondelok a utorok normálne pracujem v mikine a bunde. Tento týždeň, je tu aj oveľa viac ľudí, všetci sem prichádzajú, aby pomohli s prípravami na festival, to nás trocha zaskočilo pri príprave medzinárodných večerov. Ako som bola zvyknutá, tak sa uvarí nejaké to tradičné jedlo, ale len pre dobrovoľníkov, tu bolo treba pre celú komunitu a to už nie je úplne ono. Ja a Lukáš sme varili šošovicovú omáčku a bramboráky, hlavne pri bramborákoch je rozdiel spraviť ich 20 alebo 50. Ale zvládli sme to a moja slivovica mala tiež veľký úspech. Festival má začať už v sobotu, väčšina z nás odchádza piatok, to je dátum konca workcampu, len niektorý ostavajú do sobotného rána. Ako jedinú chybu na tomto workcampe by som videla práve to, že je tu kopa cudzích ľudí a od všadiaľ počuť taliančinu a nie je sa s kým poriadne porozprávať.
Boli to pekné dva týždne, a tu už sme my (teda nie sme všetci, ale to sa málokedy podarí, mať fotku so všetkými).

dobrovoľníci

Pisa

Ráno opúšťame Florenciu a vlakom sa premiestňujeme do mesta známeho najmä vďaka šikmej veži. Na stanici si v úložni odložíme kufre a kúpime mapu. Stačí jeden pohľad a je nám jasné, že nebude problém vežu nájsť :-)

Arno

Ponad Arno prechádzame po Ponte Mezzo, priamejšia cesta by pravdepodobne bola po Ponte Solferino, ale my hľadáme lekáreň, pretože potrebujem sirup proti kašlu. Je nedeľa a sú otvorené len dve, jedna je práve neďaleko Ponte Mezzo. Touto odbočkou sa aspoň dostávame k čarovnému kostolu chiesta di San Michale in Borgo, je troška zastrčený vo vedľajšej ulici, ale nedá sa prehliadnuť, najmä vďaka krásne zdobenému, bielemu priečeliu.

priečelie katedrály

katedrála s baptistériou v pozadí

Odtiaľ sa už presúvame na Piazza del Duomo, alebo inak aj Piazza dei Miracoli, teda námestie zázrakov. Dnes nemáme veľa času, poobede musíme vyraziť na workcamp. Na vežu sa už nedostaneme, najbližší vstup je až za tri hodiny. Takže, ak nebudete mať veľa času, buď sem zavítajte hneď ráno, alebo si pozrite vežu len zo spodu, tak ako my. Sedíme na trávniku, sledujeme vežu a ľudí, ktorý sa snažia, ju akože podoprieť. Na Torre di Pisa je impozantný pohľad, ktorý dotvárajú rýchlo bežiace oblaky. Popravde je tu veľmi veterno a bunda sa zíde, aj keď je polovica júna.
Na vežu sme sa síce nedostali, ale prezrieme si aspoň Duomo di Santa Maria Assunta, ktorá dominuje celému námestiu. Pred vstupom sa znova kontroluje oblečenie. Našťastie tentokrát mám šatku so sebou a nie je problém skovať šortky ;-)
Z vnútra je katedrála asi ešte krajšia, skutočne stojí za to prezrieť si ju. Zo zlatého kazetového stropu oči preskočia na apsidu s mozaikou a za spomienku stoja zdobené mramorové stĺpy.

Do baptistérie sme sa tiež nedostali, keďže sme to troška pomotali so vstupenkami, dnes nám to nejak nevychádza. Baptistéria, Battistero di San Giovanni, ako z názvu vyplýva zasvätená svätému Jánovi Krstiteľovi, je to prekrásne zdobená budova s kruhovým pôdorysom.

pohľad z Opera del Duomo

Ako posledný navštívime palác nazvaný Opera del Duomo, v tomto múzeu sú vystavené zachované antické výjavy, ktoré zdobili chrámy, ktoré tu stáli ešte za čias antického Ríma. Ďalej je možné prezrieť si všetky možné cirkevné predmety. Z balkóna na poschodí je zas krásny výhľad na celé námestie. Odtiaľto sa poberieme nájsť niečo pod zub, a potom už sa len ponáhľame späť na stanicu, aby sme stihli vlak smerom na La Speciu a odtiaľ do Berceta, kde už na nás čaká tohotoročný workcamp.

Florencia

Florencia

Hneď ráno sme vyrazili z Bologne, vlak mal na naše šťastie troj hodinové meškanie, ale aj horšie veci sa stávajú. Na obed sme v mojom najmilšom meste. Florencia, kolíska renesancie, akoby sama dýchala umením. Rýchlo sa ubytujeme a vyrážame do ulíc, asi v žiadnom meste nie je tak jednoduché nájsť hlavný chrám ako tu.

Catedrala of Santa Maria del Fiore
Nepoznám krajší chrám, a podotýka že som bola aj v Ríme a Paríži (Notre Dame je hneď druhý na mojom zozname). Tá zdobenosť sa presne zhoduje s hovoreným: chrám má byť zdobený zvonka, aby pritiahol ľudí, zvnútra naopak má byť prostý, pretože to je priestor, kde sa máme venovať bohu.

Santa Maria del Fiore

Santa Maria del Fiore

Samozrejme, sme si zaplatili vstupné na vežu, ten výhľad jednoznačne stojí zato, a nie len ten. Prechádzať sa tesne pod kupolou, tak nádherne zdobenou freskami. Niet čo dodať, tento chrám ani neviem slovami opísať je jedinečný. Na doplnenie je tu zopár obrázkov, ale najlepšie je zažiť ho na vlastnej koži. Vstup do samotného chrámu už platený nie je a aj keď tá rada môže na pohľad odradiť, ide celkom rýchlo. Vo vnútri je príjemne chladno, asi by som tu mohla sedieť celý deň a len pozorovať aké krásne farby vytvárajú výjavy na oknách. Milujem to tu.
Pred katedrálou sa nedá prehliadnuť krstiteľnica. Treba sa troška potlačiť, aby sme si mohli prezrieť rytiny na vchodových dverách, ktorých hlavnou už z diaľky viditeľnou dominantou je, že sú celé zo zlata (no sú z bronzu a len postavy sú zo zlata, ale z diaľky tak vyzerajú).

David

Pokračujeme smerom do mesta, ulice sú tradične preplnené a potĺka sa tu kopa "obchodníčkov", ktorý nám chcú vnútiť nejakú tú somarinku. Nohy nám nemieria inam ako na Piazza della Signorina. Tu stojí radnica, z ktorej sa až k nebu týči vysoká tehlová veža. Na námestí sa dá kochať napodobeninami najslávnejších sôch, ktoré vznikali alebo patrili Florencií. Hneď pri vstupe do radnice je impozantný Michelangelov David. Asi by sa tu dalo stráviť aj polovicu dňa, a to aj keby sme pri každej soche zastali len na 5minut, ale my pokračujeme ďalej. Na môj veľký smútok ani tentokrát nestíham galériu Uffizi.

Tá fotka tu nemohla chýbať, aby bolo úplne jasné, ako úžasne vie macko fotografovať ;-) len neviem čí tým nechcel niečo naznačiť...

Ponte Vecchio

Popri Arne pokračujeme k mostu zlatníkov. Ponte Vecchio je nádherný most, alebo skôr ulica nad riekou. Sídlia tu tie najdrahšie zlatníctva, ale ich práca až dych vyráža. Stačí sa len zadívať do výkladu a hneď začnem dúfať, že raz stretnem naozaj bohatého chlapíka, ktorý mi tu niečo kúpi :-)

Fontána v Boboli

Hneď za mostom sa úzkymi uličkami vydáme k Palazzo Pitti a tam do záhrad Boboli. Vstupné nie je najlacnejšie, ale určite sa oplatí, už len kvôli výhľadu na Florenciu. Je tu niekoľko terás a dá sa tu príjemne stratiť. My už nemáme moc času, len hodinu, sadáme si na najvyššie schody a sledujeme mesto rozprestierajúce sa pred nami. Teraz sa krásne leskne v zapadajúcom slnku.

výhľad z Boboli

Tento krásny deň sme zakončili v malej pizzerií, v jednej z bočných uličiek trocha ďalej od centra s pohárom vínka a vynikajúcou pizzou :-)

Taliansko

Je tu ďalšie leto a my sme sa aj tento rok rozhodli ísť na workcamp. Tento rok sme zvolilli južnejšiu destináciu Taliansko.

Samosebou aj tento rok sme sa rozhodli kuknúť si aj niečo okolo. Mali sme síce naplánované doletieť do Benátok a odtiaľ sa vybrať vlakom do Bologne, ale keďže nám let zrušili, strávili sme celú noc v autobuse. Benátky sme vynechali, pretože sme tu už obaja boli.

Takže na obrázku je plán našej cesty a ja sa pustim do písania.

naša cesta

Bologna
Keď sme sa vykotúľali z vlaku ovalil nás skutočne horúci vzduch a do očí zasvietilo slniečko. Nasadím teda okuliare a slamený klobúčik a vydáme sa na cestu hľadania. Ako prvé sa snažíme nájsť náš bed and breakfast, aby sme sa zbavili našich dvadsať kilových kufrov. Nedalo to moc práce a sme tu dosť skoro. Síce sa ešte nemôžeme ubytovať, ale môžeme si tu odložiť veci.

Le due  Torri

Vyrážame za nosom, nemáme žiadnu mapu, len mnou vyrobeného sprievodcu, podľa ktorého vieme, kde v meste sa má nachádzať informačné centrum, aby sme si nejakú tú mapu uchmatli.

a priečelia ešte raz

všadeprítomné priečelia

Od porta Galliera sme sa celkom jednoducho dostali ku dvom vežiam le due Torii a tu sme zle odbočili. Nejdem to ľutovať, prešli sme sa nádhernými uličkami. Jednou zo zaujímavostí mesta je, že každý dom má priečelie, a preto tu nikdy nezmoknete. Druhou je, že ulice sú akoby stavané do kruhov so stredom v centre. Takže my sme sa dostali na jeden zo vzdialenejších okruhov, ale aspoň sme si prezreli rôzne chrámy, ktoré som ani nemala v sprievodcovi. Nakoniec sme úplnou náhodou narazili na Complesso di Santo Stefano, ale nemohli sme sa ísť pozrieť dnu, pretože som mala na sebe šortky. Naviac nám to až tak nevadilo, bolo okolo obeda a my by sme sa mali vrátiť na ubytovanie kvôli check in.

Napotvoru, cestou späť sa nám podarilo natrafiť na hlavné námestie Piazza Maggiore, keď sme tu boli skočili sme do informačného centra, vzali mapu a ľahko trafili domov.

Complesso di Santo Stefano

Sme ubytovaný, najedený, osprchovaní a ja mam v ruksaku zabalenú šatku, nech je pod čo schovať moje kolienka. A tak môžeme vyraziť smelo vpred ku Complesso di Santo Stefano. Tento cirkevný komplex sa skladá zo siedmych chrámov. Je postavený na chráme bohyne Isis svätým Petroniusom. Je to tiché miesto na odpočinok, nehovoriac o príjemne chladnom vzduchu, ktorý osvieži od sparnej horúčavy.

Iné pamiatky sme už špeciálne nevyhľadávali, len sme sa tak bezcieľne potulovali, a to je podľa mňa na cestovaní a objavovaní nových miest to najlepšie.